Potulky po Ženeve
Ak sa vyberiete z Talianska cez región Val d´Aosta (ktorý je pre Slovákov príliš odľahlý, aby sme tam v nádhernom horskom prostredí plnom hradov a prírodných rezervácii trávili dovolenky) a tunel pod Mont Blancom do švajčiarskeho Chamonix, zostáva vám do centra francúzskej časti Švajčiarska Ženevy autom asi hodina.
A ak by vám toto mesto neučarovalo, za menej než hodinku sa dostanete do Lausanne na severnom brehu Ženevského (Lémanovho, 310 metrov hlbokého) jazera alebo do malého no malebného Evianu na náprotivnom brehu, kde v roku 1961 Charles de Gaule a Ben Bella podpísali dohodu o nezávislosti Alžírska. Priamo oproti Ženeve na východnom konci jazera zasa leží kúpelné mesto Montreux, v ktorom na známom medzinárodnom zborovom festivale kedysi triumfovala Klimova Lúčnica a ešte pred pár rokmi tam vystupoval náš najlepší gymnaziálny zbor trnavská Cantica Nova.
Slováka pri prvom pohľade na Ženevu napadne, že je malá. A naozaj, v počte obyvateľov nedosahuje ani veľkosť Košíc, zato nebotyčne presahuje naše štandardy v čistote a poriadku, ktorý sa zdá premrštený ešte aj našim západným susedom z Rakúska. Sklenené budovy bánk, ktoré teraz tak neorganicky a často proti vôli občanov rastú v Bratislave, tu majú už dávno, a nepripadajú také neprimerané ako u nás.V nich sa miešajú tak poctivé úspory domácich obyvateľov s nasporenými peniazmi gastarbeiterov (za ktoré si potom v Portugalsku či Turecku kúpia malú kaviarničku), a tiež s nedobytnými vkladmi, ktoré si tu ukladali diktátori a iní nepoctiví politici (či politické strany) z celého sveta už od čias Hitlera. Súčasný český prezident kedysi vyhlásil, že neexistujú čisté a špinavé peniaze. Tu sa naozaj jedny i druhé dojemne stretli pod jednou strechou. No na rozdiel od iných krajín sa vo Švajčiarsku peniaze nielen zarábajú, ale hlavne sa tu bezpečne ukladajú.
Sídlo nespočetných významných organizácií
Ak chcete prísť na veselšie myšlienky, poberte sa z bankovej štvrte radšej na breh jazera, ktorému dominuje 140 metrov vysoký gejzír neprestajne chŕliaci vodu. Oddýchnuť sa dá dobre aj v miestnej botanickej záhrade alebo v parku nazvanom Anglické záhrady, kde sa nachádzajú najväčšie hodiny na svete, ktorých obvod meria takmer 18 metrov. Zeleň na prvý pohľad prekrýva aj štvrť, v ktorej sa nachádza Palác národov, v rokoch 1920-1946 sídlo Spoločnosti národov, predchodcu dnešného OSN. A vtedy si uvedomíte, že význam Ženevy nie je v jej veľkosti, ale v tom, že je sídlom nespočetného radu významných organizácií, ako sú Medzinárodná organizácia práce, Svetová zdravotnícka organizácia, Svetové ústredie Červeného kríža, Ekumenická rada cirkví a podobne.
Od politickej a diplomatickej štvrte sa potom dá prenusúť do starého mesta, ktoré je (podobne ako to bratislavské) rozlohou neveľké, no zaujímavé. Jeho zvláštnosťou je, že sa nenachádza na rovine, takže jeho úzke uličky sa kľukatia od úrovne jazera smerom nahor. Nádvorie radnice takisto pripomína obdobné radničné nádvoria v Bratislave či Brne a neďaleko od neho na menšom domku nájdete pamätnú tabuľu tunajšieho rodáka, neskôr francúzskeho herca Michela Simona, známeho filmového interpreta tulákov (napríklad v durremattovskom trilleri Stalo sa za bieleho dňa), ale aj dvojúlohy Faust-Mefisto (v alternácii s Gerardom Philiphom) v Clairovom filme Diablova krása. Práve na jeho lodi kotviacej na Seine strávila istý čas svojho parížskeho pobytu Annais Niis, kubánska spisovateľka a milenka Henryho Millera. Oveľa známejším ženevským rodákom než Simon bol však filozof Jean Jacques Rouseau, ktorého knihy tu v roku 1762 miestni fundamentalisti verejne spálili. V dvadsiatom storočí sa Ženeva nemôže popýšiť takými literárnymi osobnosťami ako centrum nemecky hovoriaceho Švajčiarska Zurich, v ktorom uzreli svetlo sveta najvýznamnejšie prozaické i dramatické diela dvoch tohoročných švajčiarskych jubilantov – Friedricha Dűrrenmatta (5. januára by sa dožil 90. rokov) a Maxa Frischa (15. mája si literárny svet pripomínal jeho nedožitú storočnicu).
Centrum Kalvínovej reformácie
Historicky je Ženeva predovšetkým významným centrom reformácie, v ktorom Kalvín od roku 1531 budoval jednu z najsilnejších odnoží protestantizmu. Tá sa potom ako kalvinizmus rozšírila najmä po Švajčiarsku, Maďarsku a Francúzsku (kde sa jeho stúpenci nazývali hugenotmi) a v miernej mutácii prenikla do Ameriky. Kalvínovu dvadsaťročnú teokratickú vládu v Ženeve mimoriadne kriticky opísal Štefan Zweig v krásnej knihe Svedomie proti násiliu (na Slovensku stihla ešte vyjsť v roku 1970), hoci jeho prirovnávanie kalvínskeho teroru k vyčínaniu inkvizície je prisilné a nesúmerateľné (časovým rozsahom i počtom obetí). Hold reformácii vzdali občania Ženevy v roku 1909, kedy sa rozhodli vybudovať Múr reformácie (18-metrový pamätník), v ktorého centrálnej časti sú sochy Kalvína a jeho troch najužších spolupracovníkov (Bézeho, Farrela a Knoxa, zakladateľa presbyteriánskej cirkvi v Škótsku). Po stranách je ďalších šesť postáv, medzi nimi aj Štefan Bocskay, prvé z odbojných sedmohradských kniežat, ktoré v mene protestantizmu bojovali na území dnešného Slovenska proti katolíckym Habsburgovcom. Tento fakt je pomerne prekvapujúci, keď zvážime, že z hľadiska úspešnosti protikatolíckeho odboja boli oveľa významnejší Bethlem, Tőkőly či Rákóczy, ktorí sa pre svoje (skôr politické než náboženské) ambície neváhali proti cisárovi zbratať s Turkami. Na Slovensku sa kalvinizmus uchytil len okrajovo, na čom má zásluhu aj štúrovec Michal Miloslav Hodža protestujúci v jednom zo svojich spisov proti pokusom pod zásterkou zlúčenia kalvínov s luteránmi zapojiť aj našich evanjelíkov do procesu odnárodňovania bohabojného slovenského ľudu. A to ešte nemohol tušiť, že o 170 rokov neskôr maďarská kalvínska cirkev „pohltí svojich bratov roztrúsených po krajinách susediacich s Maďarskom, aby naplnila ideu (nebezpečnú nielen pre nás Slovákov) jeden národ-jedna cirkev-jeden štát.
So Ženevou a Švajčiarskom nás spájajú aj operno-interpretačné tradície. Najväčšia slovenská operná hviezda Edita Gruberová sa cíti ako doma v Zurichu, kde v opernom súbore po svojej emigrácii v roku 1968 pôsobil náš basista Gejza Zelenay (brat známeho športového komentátora). Peter Dvorský spieval aj v druhom najvýznamnejšom opernom dome krajiny – vo Veľkom divadle v Ženeve, pričom v predstavení Verdiho Rigoletta, ktoré som v roku 1985 počúval prostredníctvom viedenského rozhlasu, mu bol partnerom ďalší významný slovenský operný spevák (vtedy emigrant a člen operného súboru v Bazileji) v minulom roku zosnulý barytonista Bohuš Hanák.
Škoda, že naše cestovky sa na zájazdy po Švajčiarsku príliš neorientujú. My, Slováci, túžime viac po teplých moriach než po zasnežených vrchoch a jazerách, ktorými sa pýši krajina vtesnaná medzi Taliansko, Francúzsko, Nemecko a Rakúsko. Ak sa však predsa vyberiete do týchto končín, navštívte aj Ženevu.
Foto:
Pohľad z veže Katedrály svätého Petra
Pohľad na staré mesto s katedrálou svätého Petra
Ženeva z vrcholu Mt. Saléve vo Francúzsku, v pozadí Palác národov
Fontána Jet d´eau
Botanická záhrada
Anglická záhrada
Horloge fleurie – práve ich vysádzali
Wilsonov palác, bývalé sídlo Spoločnosti národov
Súčasné sídlo OSN
Súčasné sídlo OSN
Hlavná rokovacia sála v OSN
UNICEF
Sídlo Medzinárodného červeného kríža
Budova opery
Rodný dom J. J. Rousseau s pamätnou tabuľou
Socha J. J. Rousseau na ostrove Ile Rousseau
Múr reformácie v parku Bastions
Múr reformácie, druhý zľava Kalvin
