V nemeckom Wuppertali už vyše storočia tvorí základ mestskej dopravy závesná železnica.

Trojkilometrový úsek vedie priamo nad ulicami Wuppertalu.

Foto: Peter Likeš  

Závesné dopravné prostriedky sú pre nás stále raritou. Rôzne monoraily a alwegy môžete zazrieť na letiskách alebo v centre metropol iba na pár miestach na svete. Nemecký Wuppertal je jediné mesto, kde závesná železnica tvorí chrbticu mestskej dopravy už stodesať rokov. Keď sa v roku 1968 vtedajšie Československo chcelo uchádzať o usporiadanie zimných olympijských hier v Tatrách, súčasťou smelých plánov bola výstavba nadzemnej dráhy na pilieroch, ktorej sa podľa švédskeho priemyselníka a vynálezcu hovorilo alweg. Na podporu výstavby spontánne vznikla celonárodná zbierka. Lenže následné politické udalosti zamedzili akékoľvek plány.

NAJSKÔR KONE

Samotný systém závesnej jednokoľajovej električky je ešte omnoho starší. Už v roku 1824, keď si priemyselná revolúcia žiadala čoraz rýchlejšiu a hustejšiu dopravu, prišiel Angličan Henry Robinson Palmer na zaujímavé riešenie. Vtedajšie konské železnice, teda vláčiky ťahané koňmi, boli pre zvieratá nepohodlné. Pri práci im prekážali podvaly. A tak sa Palmer rozhodol vo svojej továrni zavesiť nákladné vozíky na jednu koľajnicu nízko nad zemou a kone mohli náklad ťahať po rovnej udupanej pôde. Keď po pár rokoch videl túto dráhu nemecký priemyselník Fridrich Harkort, dal ju postaviť vo svojej továrni neďaleko riečky Wupper. Po čase ju ponúkal ďalším továrnikom, potom i radným ako dobrý nápad. Lenže vtedy na to bolo ešte priskoro. Zapadnutý projekt vyhrabal, oprášil a zmodernizoval inžinier Eugen Langen až v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Technický pokrok mu umožnil nielen vytvoriť ľahké a pevné vagóny pre cestujúcich, ale tiež ich mohol vybaviť na tú dobu výkonnými elektromotormi. A hlavne vymyslel originálne vedenie trate. Vodiace koľajnice v obidvoch smeroch dal zavesiť na oceľové stožiare v tvare obráteného V, ktoré rozmiestnil vo vzdialenosti asi 30 metrov od seba. Trafil do čierneho. Po tejto konštrukcii bez väčších úprav jazdia električky aj v 21. storočí.

DLHÉ ÚDOLIE

Krajina okolo Wuppertalu je pomerne členitá. Je to vlastne jedno dlhé údolie. Uprostred sa kľukatí riečka Wupper a nad ňou sa dvíhajú stráne a kopce až do výšky dvesto metrov. Mesto zasahuje do Porúria a jeho industriálnej zóny. Vždy tam bol rozvinutý priemysel. Fabriky potrebovali zamestnancov. Prejavom populačnej explózie v údolí bolo prirodzené splynutie šiestich priemyselných miest, ktoré neskôr prijali spoločný názov Wuppertal. V čase, keď sa nad tokom Wupperu začala stavať visutá železnica, už tam žilo skoro 400-tisíc obyvateľov. Neštandardné riešenie, ktoré mestám v údolí ponúkol inžinier Eugen Langen, radných pánov i majiteľov tovární zaujalo. Na povrchovú koľajovú dopravu tam nebolo miesto. Pôda okolo riečky bola totálne zastavaná. Kde neboli budovy, stáli sklady a nádvoria tovární. Jediné voľné miesto, ktoré patrilo obciam, sa nachádzalo nad riekou. „Žiadne vykupovanie drahých pozemkov, žiadne križovatky, rýchla, tichá a čistá doprava nad vami, dokazoval Langen ďalšie výhody. Mestá v údolí boli bohaté, dopravné riešenia preplnených ulíc nemohli ďalej odkladať. A tak udelili súhlas. Langen už mal pripravený celý plán, a tak sa súčasne začala výroba vagónov, stavba dráhy a budovanie vlastnej elektrárne, ktorá mala Schwebebahn, čiže visutú železnicu, poháňať. Na stavbu nosnej konštrukcie bolo treba skoro dvetisíc ton ocele. Na trase dlhej 13 300 metrov museli postaviť päťsto pilierov. Langen dal vodiace koľaje zavesiť dvanásť metrov nad riekou. Tam, kde dráha opúšťa koryto Wupperu, čo je približne na jednej štvrtine celkovej dĺžky, prechádzajú vozne vo výške osem metrov nad ulicami. Od začiatku prevádzky jazdia vlaky až šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Trasu z konečnej na konečnú s dvadsiatimi zastávkami zdolajú za pol hodiny. Ešte pred začiatkom bežnej prevádzky pozvali majitelia spoločnosti na slávnostnú otváraciu jazdu cisára Viliama II. Spoločnosť dala na prvú jazdu špeciálne pre cisára vyrobiť salónny cisársky vozeň. Ako vyzeral? Našťastie to vieme celkom presne, pretože slávny Kaiserwagen sa zachoval do dnešných dní. A keď máte dosť peňazí, môžete si ho prenajať na okružnú jazdu.

BEZPEČNE I S NEHODAMI

Za sto rokov nepretržitej prevádzky wuppertalskej visutej dopravy došlo k niekoľkým nehodám. Bez výnimky ich spôsobil ľudský prvok - chyby, neopatrnosť, lajdáctvo alebo priamo hlúposť. To všetko stálo za tragickou nehodou v roku 1999. Na jednom úseku robili nočnú opravu a údržbu koľajiska. Jeden z robotníkov nechal na koľajniciach bezpečnostnú zarážku. Nikto to po ňom už neskontroloval. Prvý ranný vlak na kovový klin nabehol v päťdesiatkilometrovej rýchlosti, vyskočil z koľajnice a spadol do rieky. Zahynulo päť cestujúcich, ďalších štyridsať bolo zranených. V pamäti zostala aj nehoda z päťdesiatych rokov, veľmi kuriózna, ktorá sa, našťastie, zaobišla bez následkov. Vo Wuppertali hosťoval cirkus Althof a riaditeľovi cirkusu nenapadlo nič múdrejšie, než usporiadať promočnú akciu so sloním mláďaťom Tuffim, vezúcim sa vo visutom vagóne. Cesta v tesnom vozidle, divné, neznáme zvuky a hojdanie súpravy v zákrutách sa mladej slonej dáme vôbec nepáčili. Začala vyvádzať. Skôr ako ju stačili ošetrovatelia upokojiť, rozmlátila bočnú stenu a vypadla z vagóna do rieky aj s ošetrovateľmi a dvoma novinármi. Je až neuveriteľné, že sloníčaťu ani ľuďom sa okrem pár odrenín nič nestalo. Pokiaľ ide o čisto technickú stránku, železnica funguje ako švajčiarske hodinky. Pritom prvých viac ako sedemdesiat rokov tu jazdili vagóny vyrobené na prelome 19. a 20. storočia. Až v sedemdesiatych rokoch dostala železnica nové súpravy, ktoré jazdia dodnes.

TURISTICKÁ ATRAKCIA

Samozrejmosťou v každom hoteli vo Wuppertali je pre každého hosťa voľný celodenný lístok. Keď vlani v lete visutú železnicu opravovali, sklamanie návštevníkov bolo také veľké, že hotelieri sa rozhodli urobiť medzi nimi rýchly prieskum. A výsledok? Keby dopredu vedeli, že železnica bude mimo prevádzky, dve tretiny návštevníkov by svoju cestu do Wuppertalu odložili. Cesta železnicou je skutočne zážitkom. Tým, že ide o monorail, sa vozne na jednej koľajnici hojdajú po každom prejdení ostrejšej zákruty, ktorých je tu veľa. Často sa kolíšu ešte i na zastávke, keď cestujúci vystupujú a nastupujú. Vo vlaku potom na prvý pohľad spoznáte, kto sú miestni a kto turisti. Ako pri ceste lanovkou v horách. Je zážitok, keď prechádzate továrenskými areálmi, kopírujete zákruty rieky či máte pod sebou zaplnené mestské ulice. Aj keď je visutá železnica vo Wuppertali technická pamiatka, rozhodne nepatrí do starého železa. A to, čo je pre návštevníkov atrakcia, je pre domácich bežná kulisa života v meste. Električka nad hlavou? Samozrejme! Kde inde?

zdroj: http://www.pluska.sk/plus-7-dni/relax/elektricka-nad-hlavou.html