Kto miluje pokoj a samotu, Škandinávske krajiny sú tou najsprávnejšou voľbou.

Vždy som snívala aspoň raz v živote zažiť na vlastnej koži tento pocit nebeskej pohody a krásy, ktorý poskytovala Škandinávia predovšetkým svojou prírodou.

Vybrali sme sa do Nórska. Po dlhom uvažovaní a plánovaní sme za najvhodnejšiu alternatívu cestovania zvolili práve cestovať vlastným autom a byť tak pánmi vlastného času a programu.

Ako prvá krajina nás svojou severskou atmosférou privítala najmenšia škandinávska krajina – Dánsko. Ihneď ma očarila výzdoba hotela, ktorá bola celá ladená v čiernej farbe, čierny kuchynský riad, čierne servítky, čierne kreslá na recepcii, čierna atmosféra zjemnená obrovskými fialovými kvetmi orchidee. Vždy som verila, že čierna farba má energiu a mrzelo  ma, že každý v nej videl iba zlo a temnotu. Bolo to nádherné, mala som pocit, že som našla svoju krajinu! Ihneď sme sa spriatelili so všetkými ľudmi, s ktorými sme prišli do kontaktu, čo svedčilo o ich severskej dobrosrdečnosti a otvorenosti.

(Hard Rock Cafe, Kodaň)

Dánsko od Švédska delí most The Øresund Bridge, ktorý svojimi takmer ôsmimi kilometrami v nás budil rešpekt a vo mne panický strach. Svoju fóbiu z mostov som do tohto kolosea tiahnúceho sa tesne nad Baltickým morom nevedela premietnuť.

Mostom sme prešli do prvého švédskeho mesta Malmö, odkiaľ sme pokračovali do Göteborgu - priateľské mesto vábiace svojou čistitou a príjemným prímorským ovzduším vanúcim z obrovského prístavu.

 

Konečne sme prešli vytúžené hranice Nórska. Bolo náročné sa venovať aj vedeniu auta, aj sledovaniu okolitých prírodných nádher a to všetko v nemom úžase. Vítala nás prekrásna krajina svojou pokojnou atmosférou. Začínali sme si uvedomovať, že práve zažívame svoj sen.

Našou prvou nórskou zastávkou bolo malé mestečko SON – rozprávkové mestečko s malými bielymi domčekmi pri ktorých parkovali obrovské Volvá. Bolo to tak krásne, že som si nedokázala predstaviť, že uvidím ešte niečo krajšie. V čistom prístave, kde bolo odstavené množstvo člnov a lodí, na nás lietali čajky a žobrali keksíky nedávajúc nám žiadny priestor na spamätanie sa. Ľudia boli priateľskí a zarazili nás takmer dokonalou angličtinou. Neodolali sme prvému jedlu v Nórsku, čerstvý šalát s famóznou chuťou zeleniny a nádychom morskej atmosféry.

  

(Son)

Pokračovali sme v ceste. Vchádzame do OSLA a ja neverím vlastným očiam. Hlavné mesto tejto krajiny nás víta malebnou značkou „Pozor sob!

Akonáhle sme zbadali prvé svetlá žiariace z ostrovov Osla, boli sme v takom úžase, až sme museli odstaviť auto na krajnici cesty a nadýchnuť sa čerstvého nórskeho vzduchu. Len pre prípad, že sa nám to nesníva a naozaj sme práve vošli do Osla. Ubytovali sme sa priamo v centre mesta a pani na recepcii nám ochotne dokonalou angličtinou predala pár základných informácii o meste, parkovaní, možnosti miest na stravovanie a výlety. Všetci okoloidúci, či okolosediaci nás prívetivo zdravili akoby sme sa roky poznali. Akoby boli nesmierne radi, že sme ich prišli navštíviť.

Mesto bolo ešte studené po dlhej zime, no pre nás, zimné nátury, to nebol žiaden problém a neprekážal nám ani slabý dážď, keď sme plní údivu a vzrušenia kráčali uličkami Osla a obdivovali každý kúsok severskej kultúry a architektúry. Ľudia boli úžasní, nikto sa nikam na ulici neponáhľal, ráno sa ľudia v pokoji zastavili v miestnej pekárni, kde varili kávu z čerstvo pomletých zŕn a podávali čersvto napečené pečivo a koláče, ktoré v malých vozíkoch kolovali po celej predajničke putujúc z podzemnej pekárne priamo do predajných košíkov.

 (Pekáreň Paleet, Oslo)

Priamo v centre mesta v blízkosti radnice – Radhus, sa nachádza prekrásny prístav Aker Brygge, ktorý bol v nedávnej dobe prestavaný z rybárskych dokov na moderné nákupné a kultúrne centrum, k príjemnému posedniu tu slúžilo množstvo útulných kaviarní a reštaurácií. 

Milým prekvapením pre nás bolo fungovanie dopravnej siete medzi Oslom a za zálivom ležiacim polostrovom Bygdoy. Lode tu premávali ako MHD a mali aj svoje presné časy odchodom a príchodov. 

Polostrov Bygdoy bol obývaný Oslančanmi v prekrásnych typických severských domčekoch a tiež sa tu nachádzalo päť veľkých turistických múzeí, z nich určite najvýznamnejšie Vikingskipshuset – múzeum vikingských spolu s múzeom Kon-tiki venované nórskemu cestovateľovi Thorovi Heyerdahlovi, ktorý na svojom slávnom člne Kon-tiki preplával cez Pacifik z Peru do Polynézie. 

Od nórskeho známeho sme sa dozvedeli, ako funguje polotika v štáte, kde postavenie kráľa a kráľovnej nemá veľmi rozhodujúcu silu a že pojem korupcia je Nórom neznámy. Najviac nás však udivila ich sociálna politika a zabezpečenie v dôchodku. Človek, ktorý celý život poctivo odpracuje, má automaticky nárok na príjemnú starobu. Štát sa im zaslúžene odplatí. Verím tomu, že práve tieto aspekty robia z Nórov pokojných a príjemných ľudí. Jediným prekvapením pre nás bolo množstvo Turkov žijúcich v meste. I keď to znie trochu zvláštne na krajinu akou je Nórsko, prichádzali sem za prácou využívajúc svoje práva z nórskej politiky.

Návštevu Osla sme zakončili príjemnou prechádzkou vo Frogner parku, v ktorom sa týčili prekrásne sochy Gustava Vigelanda. 

Aj napriek vládnucemu sychravému chladnému počasiu, park bol plný turistov i domácich na prechádzke so psom, kočiarom alebo len tak voľne tráviacich voľný čas po práci.

Cestou z Osla smerom na západ sme sa nedokázali vynadívať krásy tamojšej prírody, stáli sme pri každom jazere či vodopáde padajúcom zo stredu skaly. 

Niečo, čo si človek žijúci v strese na Slovensku nedokáže ani len predstaviť. Cestou do vysnívanej krajiny fjordov Aurland sme sa zastavili v známom zimnom stredisku Hemmsedal. Bolo to príjemné stredisko, no svojou nie príliš veľkou rozlohou, na aké sme my zvyknutí, prekvapujúco hostilo nielen Nórskych lyžiarov a snowboardistov, ale aj ľudí zo Švédska a Fínska. 

Cestou sme na koži pocítili niekoľko rôznych druhov zimy, na každej zastávke sme buď odklali svetre alebo vyťahovali zimné bundy. Polárna noc však už odznela a dni boli dlhé a svetlé, i keď slnko sa na nás zatial neusmialo. Nikde však nebolo cítiť severskú depresiu, na ktorú sme boli pred cestou pripravovaní.

Dorazili sme do neba. Slovo rozprávka by v tomto prípade neznelo dostatočne výstižne. Zrazu sme sa z dažďového Osla a zasnežených kopcov ocitli uprostred priezračných tyrkysových fjordov, nad ktorými sa hrdo týčili obrovské skaly zdobené prirodzene padajúcimi vodopádmi.

Keď sa človek ocitne v takýchto situáciách, má pocit, že sa práve nachádza uprostred svojho sna. Celú dušu ovládne pokojná sila prírody a myseľ prepína do úplne inej nepoznanej dimenzie. Ľudia, s ktorými sme sa tu stretli boli neskutočne milí a priateľskí, všade nás vítali, prihovárali sa nám už spomínanou dokonalou angličtinou a každý sa k sebe správal s láskou a vďakou. Iný svet, raj na zemi.

Prešli sme do priľahlého mestečka Myrdal, v ktorom sme zažili nezabudnuteľnú cestu železnicou Flam Line, ktorá na úseku 20 km prekonáva výšku 55 m na 1 km. Bolo úžasné sledovať, ako každým metrom stúpame na hranici ostrých skál a ako sa pevná pôda pod nami vzďaľuje a my mierime na vrchol skaly Flam. 

Pravdou však ostáva, že mestečká uprostred týchto prekrásnych fjordov boli akoby prázdne, temné a tamojší obyvatelia naplno žili svoj osamelý život v prírode.

Z rozprávkových fjordov sme sa premiestnili do druhého najväčšieho nórskeho mesta – Bergenu. Napriek tomu, že toto mesto je známe nikdy nekončiacim dažďom, nás privítalo príjemným slnečným počasím. Ihneď sme navštívili preslávený rybí trh v prístave. 

Miestni obchodníci s rybami ponúkali čerstvé morské živočíchy rôznych druhov a ponúkanými ochutnávkami lákali okoloidúcich. Boli tak milí a presvedčiví, že som im neodolala ani ja, zarytý odporca všetkých rýb a morských živočíchov vôbec.

Mesto nás očarilo ešte snáď viac než Oslo, z klasického rybárskeho mesta obyvatelia vybudovali útulné veľkomesto zachovajúc pár pôvodných stavieb, ako napríklad Bryggen pýšiaci sa krásnymi drevenými domkami na okraji prístavu.

Pomaly sa blížil koniec nášho výletu a my sme sa presunuli do poslednej našej destinácie, do Stavangeru. Konrétne sme bývali vo vile uprostred fjordu v maličkom mestečku Amoy Fjordferie, vzdialeného 20 kilometrov od centra Stavangeru.

Uvítala nás opäť krásna príroda, neuveriteľne milí ľudia, ktorí nám každé ráno pripravovali čerstvé raňajky a vzali na čln chytať raky.

Mesto Stavanger bolo naším nie veľmi príjemným prekvapením, zývalo prázdnotou, obchodíky boli pozatvárané a na turistické atrakcie ešte nebola sezóna. 

Nesplnili sme si tak náš posledný nórsky sen, akým bol výlet na skalu Prekestolen. Vynahradili sme si to však výstupom na skalu, kde nás čakalo úžasné prekvapenie – 90 metrov dlhý vodopád.

Naša cesta končila v prímorskom meste Kristiansand, kde sme trajetkom prechádzali z Nórska do Dánska. Krásne mestečko s tou pravou prímorskou atmosférou, po okrajoch ktorého sa týčili obrovské monumenty lodných trajektov. 

Naša loď odplávala skoro ráno a my sme len potichu sledovali, ako sa vzďaľujeme od pevniny a náš splnený sen obklopovalo už len priezračné Severné more.

Nórsko je bezpochýb krajina úplne odlišného sveta, v akom žijeme my. Pre nás vzdialená a obdivovaná.